História farnosti
Vrábeľský kostol je známy na celom Slovensku ako kostol s vežou odklonenou od zvislej osi o 150 cm. Takto sa zapísal na druhé miesto až desiatych šikmých veží na Slovensku. Nedávno naši priatelia zistili, na základe meraní, že vrábeľská veža sa od svojej osi neodkláňa... 
Jeho história sa začala písať v roku 1901. Na lepšie pochopenie súvislostí sa posunieme ešte ďalej, niekde do roku 1300 aby sme si pekne poporiadku porozprávali o vývoji farnosti vo Vrábľoch. V roku 1345 nitriansky biskup Štefan z Ostrova napísal list pápežovi, v ktorom ho požiadal o pomoc pri prehlbovaní teologického vzdelania budúcich kňazov, a tak magister teológie Peter z Vrábeľ, príslušník rehole augustiánov, dostal pozvanie na parížsku univerzitu. Najstarší záznam o fare je z roku 1346. V stredovekých dokumentoch je zmienka o farárovi z Vrábeľ: Johannes Andreae plebanus de Werebel. Takto sa spomína aj roku 1352. Menovaný kňaz bol mnohoobročník. Na túto skutočnosť poukázal aj sám pápež v bule, vo veci jeho vyslania za lektora vesprímskej kapituly. Johannes sa stal kanonikom ostrihomskej kapituly (1352 - 1375). Neskôr bol menovaný za sriemskeho biskupa, neďaleko Belehradu.
V ďalšej zmienke o vrábeľskej farnosti z roku 1359 je meno kňaza Blasius, rector eccl. in Verebel in Coltu Bars. Vráble boli strediskovou obcou majetku ostrihomského arcibiskupstva a susedná obec Horný Ohaj Aha patrila ostrihomskej kapitule aj roku 1319. Roku 1493 sa spomína Dionysius plebanus de Verebel v istej testamentárnej veci. Vizitátor roku 1559 referuje nasledovný stav: Vráble patria najdôstojnejšiemu pánovi biskupovi ostrihomskému. Kostol je náležite vybavený. Farár Pavol Gula je dobrý a chvályhodný človek. V kostole sú tri oltáre a štyri kňazské oblečenia. Ten istý vizitátor však už v roku 1561 zapisuje: Kostol sv. Adalberta nemožno držať v čistote, nakoľko stredná časť veže je zbúraná. Svätyňa ešte dosiaľ nie je vybudovaná. Oltáre sú tri a jedno oblečenie pre kňaza. Krstný prameň (krstiteľnica) je plný smetí... Turecké pustošivé nájazdy urobili svoje neušetrili kostoly, kláštory, fary, školy, panské kúrie a ani sedliacke príbytky.
O kňazovi Pavlovi z Malanty pri Nitre (Dominus Paulus parochus de Malunta, vicearchydiaconus einsden districtus Werebel) pri súpise majetku je poznamenané: Svedectvo o vysviacke za kňaza má a jeho kázne veriaci chvália, bradu nosí naďalej. Má ženu, synov a dcéry. Spovedá ústne a všetky sviatosti vysluhuje podľa predpisov cirkvi. Prijímať však dáva pod obojím spôsobom. Farár Pavol Gula (1559 - 1560) nemal vo vizitačnom zázname poznačený titul dominus ani funkciu parochus, ani že je VAD-nus vrábeľského dištriktu. Po ňom prišiel na faru Pavol z Malanty. Dedinka Malanta patrila zoborskému kláštoru a je zapísaná v donačnej listine roku 1113. Vizitátor farnosti aj v roku 1657 zapísal, že kostol je polozbúraný. V zápise uvádza Štefana Teténiho, 53-ročného správcu farnosti, ktorý 21 rokov vysluhuje sviatosti. Predchádzujúca budova fary v meste stála na námestí pri kostole (dnes poštový úrad).
Farské vizitácie sa konali každých dvadsať rokov. Posledný súpis pochádza z roku 1854. Za pôsobenia Jána Parzera, farára, bol v roku 1731 postavený murovaný chór. A potom nasledovali pohromy jedna za druhou. V roku 1741 vyhorela farská knižnica. Zvony inštalovali roku 1745 po veľkom požiari. Potom z darov biskupa a veriacich bol skvostne obnovený. Podľa súpisu z roku 1799 budova chrámu sa opäť nachádzala vo veľmi zlom stave. Stavba sa blížila k zrúteniu. V schematizmoch, prameňoch informácií o farnosti, škole a pod, z roku 1841 sa uvádza v meste 1444 katolíkov a jeden evanjel. vyznania. V roku 1889 už bolo 2058 katolíkov, 9 evanjelikov, 235 židov, 6 kalvínov. V osadách a mlynoch patriacich Vrábľom bývalo 131 katolíkov. O udalostiach revolučných rokov 1848 - 1849 napísal učiteľ Viktor Porubec vo svojej kronike nasledovné vety: "O revolúcii píše tehdajší farár Štefan Bublík (1846 - 1865)." Opísal jeho inštaláciu vo Vrábľoch, inventár o majetku a stav fary. Potom píše, že v roku 1849 na deň sv. Adalberta musel opustiť Vráble pred Maďarmi, lebo bol na cisárskej strane a bol slavofil. Po jeho úteku 14 maďarských dôstojníkov a 80 mužov usalašilo sa na fare a za tie tri mesiace, čo bol vzdialený, všetko mu zničili. Najmä ľutoval 5 fajok, ktoré mu vzali, a svoju škodu určuje v 5000 zlatých.
V neskoršom období slúžila fara na krátke pobyty vzácnych hostí mesta. Dňa 12. marca 1859 v nej privítali arciknieža Arnošta.
